Do dušičkového víkendu zostávajú dva, tri dni a nervozita na cestách sa už teraz dá krájať nožom. Prečo? Hovorí sa, že život sa dokáže zmeniť v sekunde. Ale je otázne, či aj v tej sekunde, pri ktorej budeme k druhým vodičom ohľaduplní a hlavne normálni. Toto Slovákom chýba. Nechcem tým povedať, že sa vždy na cestách správam podľa kostolného poriadku, ale pokiaľ šoférujem firemné auto, tzn. auto, ktoré je viditeľne označené logom Rádia VIVA, správam sa priam ukážkovo. Pretože nešoférujem len za seba, ale za celé Rádio VIVA. Preto je pre mňa absolútne nepochopiteľné, keď vás šofér linkového autobusu MHD nechce v zápche pustiť z pripájacieho pruhu pred neho, keď sa radíte presne podľa tzv. zipsovitého radenia. Aby ukázal svoju silu sa dokonca lepí postupným posúvaním s milimetrovou presnosťou na predchádzajúce auto. Myslíte, že má slabý zrak, alebo je nervózny z toho, že bude mať meškanie? Prípadne bude mať o tri sekundy na konečnej menšiu prestávku? Vážne by som sa chcel vcítiť do myslenia takéhoto človeka. Žial reprezentuje nielen seba, ale celý dopravný podnik a teda šoférov z povolania. O pár dní je dušičkový víkend, cesty sa ešte viac zahustia. Je to síce klišé – ale nezabudnime, že sa v tom zhone, zmätku, pri nezmyselných reakciách môžeme na cintorín dostať aj my. A žial, nielen našou vinou! Na záver by som rád dodal, že obdivujem prácu všetkých šoférov a vodičov MHD. Musia jazdiť v každom počasí, skoro ráno, neskoro v noci, či ich niečo trápi, alebo nie. Mám medzi nimi mnoho priateľov, sú to skvelí ľudia. Škoda, že im niektorí jedinci robia hanbu. Ale platí staré známe – boj s ľudskou hlúposťou je síce márny, ale nevyhnutný! Prajem pokojné sviatky!