Dioptrické okuliare nosiť nechcem, nie som s nimi celkom stotožnená a šošovky sú pre mňa momentálne cesta zarúbaná. Dvíha sa mi žalúdok už len pri pomyslení na to, že si mám šibrinkovať s nejakým cudzím predmetom okolo očí. (aj keď líčenie bez problémov zvládam. Ale to je iné! :) Tým som len chcela povedať, že s dioptrickými okuliarmi na nose ma stretnete len vo vyťahaných teplákoch keď vynášam smeti, v obchodoch keď sú výpredaje alebo v kine. Inak chodím po svete slepá. Z vlastnej vôle. Niekedy je to zábava, ale pravdupovediac, pre bežný život je to dosť nepraktické. Stretávam známych ľudí, ktorých samozrejme nespoznávam. Prejdem okolo nich bez pozdravu. Idem na stretnutie do mesta, pol hodinu hľadám v reštaurácii svojich kamarátov. Na stanici sa hádžem cudziemu človeku okolo krku v domnení, že je to môj otec. Už pár krát sa mi stalo, že som nastúpila na úplne iný autobus ako som chcela. Raz dokonca aj na vlak do Žiliny namiesto do Brezna. Nechcite vedieť, koľko času strávim v potravinách kým nájdem cestoviny a preštudujem si čo koľko stojí. Darmo na mňa pri pokladnici žmurká nejaký sympaťák, ja ho jednoducho nevidím. Aaaach, do čerta aj s imidžom! Od dnes asi fakt začínam nosiť okuliare...