Od toho dňa pretiekli stovky hektolitrov stále drahšieho paliva smädnými hrdlami našich áut a motoriek, za peniaze na ich kúpu by sme pokojne mohli mať ďalší dom a možno nielen jeden. Diaľničné nálepky nalepené na seba by boli vyššie ako cigaretová škatuľka. Ak by sme nikdy neplatili poistné, mohli by sme si pokojne kúpiť ďalšie luxusné auto.... Ale rozhodli sme sa jazdiť, pohodlne, bezpečne a možno niekedy aj zbytočne a baví nás to.

Motoristi sú najspoľahlivejším a najvýživnejším zdrojom rozpočtu, ktorý sa zvykne nazývať štátny, čo asi znamená, že sa používa na štátne účely. No z nich akoby sa postupne vytrácali práve samotní motoristi. Cesty, po ktorých jazdíme (azda okrem novovybudovaných diaľnic), sú v najhoršom stave, aký si ja pamätám. Na ich opravu nie sú peniaze alebo ich je málo.

A tak už len čakám, kedy komu dôjde trpezlivosť. Špeciálne v čase, keď nám všetci tvrdia, že každý sa má o seba starať sám, že nikto nič nesmie čakať zadarmo, že toto je ten pravý nemilosrdný kapitalizmus. Čakám, kedy začne niekto nemilosrdne vyžadovať späť to, čo sme ako motoristi zaplatili. Ak niekto vyrukuje s iniciatívou Chceme naspäť svoje peniaze, budem jedným z prvých signatárov. Ak nie rovno zakladateľom.