Bez mučenia sa priznávam, áno som fanúšikom komercie. Hrdo sa k tomu hlásim a rada sa v tomto prípade pripojím k zmanipulovanému davu. S vedomím, že aj ja som obeťou, ale nesťažujem sa, je to vcelku príjemný pocit. Aspoň pre mňa. Sledujem X Faktor, chodím na koncerty Beyoncé. Mám doma niekoľko albumov Backstreet boys (dva z nich sú veľmi dobre nahraté). Vo voľnom čase si v pohode pustím Rihannu a obdivujem Chrisa Browna (ako umelca, nie však ako človeka, ktorý v amoku dal poriadne zaucho Rihanne). Nedávno som známemu spomenula, že idem do Milána. Spýtal sa ma, že či do La Scaly. Odpovedala som, že nie, chystám sa na koncert Take that. Pozrel sa na mňa ako na jogurt, ktorý nájdete po pol roku v chladničke. V poslednom čase mám pocit, že dnes sú všetci “komerční” ľudia niečo menej ako tí pseudointelektuáli, ktorí sú veľkými priaznivcami alternatívnej scény. A všetko komerčné je automaticky zlé, lebo je to pod ich úroveň. Jasné, treba si vyberať a s veľkou radosťou si aj ja vypočujem alternatívnu hudbu alebo idem do nejakého “nezávislého” divadla. Aj keď niekedy si myslím, že spomenúť mená ako Madonna alebo Robbie Williams sa na tej posvätnej pôde rovná možno rituálnej samovražde. Kedysi som čítala výborný rozhovor s producentkou Adrianou Kronerovou a plne s ňou súhlasím. Tvrdila, že neexistuje vyššie alebo nižšie umenie. Je len umenie. Vymyslieť a predať televízny program, aby bol sledovaný alebo album skupiny, aby sa dobre predával je umenie, nech si hovorí, kto chce čo chce. Nie je veda zaujať menšinu, veda je zaujať masy. A faktom je, že každý túži po úspechu. A ak komerčné znamená vlastne úspešné, prečo by to malo byť zlé? Veď úspech nie je samozrejmosť. Je to odmena za drinu. Nech žije kvalitná, vkusne urobená a predaná komercia!